Príbehy deviatich desaťročí

Otvárame archívy, aby sme sa v tejto rubrike pokúsili priblížiť čitateľovi dianie na Košickom maratóne vždy v roku, ktorý o presné násobky desaťročí predchádzal dnešku.

  • KAPITOLA DEVIATA: ČO SA UDIALO PRED 10 ROKMI

    header

     

    Prelomená hranica

    Dva v jednom

    Dlhé obdobie, a v podstate aj dnes, je považovaná hranica 2 hodín a 10 minút za istú hranicu výnimočnej výkonnosti v maratóne mužov. K jej prekonaniu došlo v Košiciach v roku 2007, hoci pretekári s potenciálom pokoriť tento čas sa tu objavovali už mnoho rokov predtým. Spomeňme Rona Hilla, Waldemara Cierpinskeho, Dereka Claytona či Ahmeda Salaha. No museli sme počkať na Williama Biamu, ktorý prišiel zo skupiny mimoriadne úspešného manažéra Federica Rosu, pokračovateľa práce svojho otca Gabriele Rosu, ktorý ako jeden z prvých založil v Keni tréningové kempy a otvoril tak Afričanom cestu k víťazstvám.

    William Biama dobehol do cieľa s komfortným, viac než 2 minútovým náskokom, v ideálnom počasí, keď ráno ukazoval teplomer iba 6°C a napoludnie zastala ortuť teplomera pod číslicou 15. Napriek tomu, že William neskôr štartoval často na maratónoch vo Francúzsku, či slovinskej Ljublane, svoj osobák z Košíc už nikdy nezlepšil.

    Maratón bol v roku 2007 venovaný spomienke na francúzskeho bežca Désiré Lericha, ktorý v Košiciach zvíťazil pred 70 rokmi. Vďaka zbierke svoich priateľov si tento záhradník z Paríža mohol kúpiť lístok na vlak a do Košíc docestovať. Neskôr počas vojny zahynul v koncentračnom tábore.

    VÝSLEDKY
    Medzinárodný maratón mieru v Košiciach

    Nedeľa 7. októbra 2007

    Muži
    1. Wiliam Biama / Keňa / 2:09:53
    2. Simon Kipruto Bor / Keňa / 2:12:01
    3. Lenar Khusnutdinov / Rusko / 2:15:29

    Ženy
    1. Natalya Kulesh / Bielorusko / 2:34:50
    2. Edyta Lewandowska / Poľsko / 2:36:58
    3. Olga Kotovska / Ukrajina / 2:39:53

    Sme radi, ak vás naše krátke obzretie do minulosti zaujalo.

    Ak sa chcete vrátiť k predošlým kapitolám, máte ich k dispozícii tu:

  • Bolo leto roku 1924 keď Vojtech Braun Bukovský, košický športový nadšenec, organizátor i novinár v jednej osobe navštívil olympijské hry v Paríži. Nadšenie s akým sa vrátil domov sa pretavilo do rozhodnutia zorganizovať maratónsky beh, keďže práve táto disciplína ho v Paríži najviac očarila. Uplynulo iba pár týždňov a 28. októbra, v deň 6. výročia vzniku Československa, sa 8 odvážlivcov postavilo na štart pod zrúcaninou Turnianskeho hradu, aby sa vydali smerom do Košíc, v ústrety vtedy ešte netušenému dobrodružstvu. Prvý víťaz, domáci bežec Karol Halla, sa o obhajobu prvenstva pokúšal celkom ešte 9krát no rastúca konkurencia bola proti. Už v druhom ročníku bola účasť medzinárodná a v treťom vavrínový veniec putoval na krku Paula Hempela do Nemecka. Vyslal ho klub SC Charlottenburg, ktorý dodnes existuje a ktorý stál a stále stojí pri slávnom Berlínskom maratóne.

    Maratón na východe Slovenska sa rýchlo udomácnil a našiel odozvu i vo svete. Dodnes pamätným je rok 1931, keď 20 ročný argentínsky mladík Juan Carlos Zabala šokoval všetkých svojim traťovým rekordom 2:33:19. Našlo sa veľa pochybovačov, no všetci boli umlčaní Zabalovým víťazstvom na olympiáde v Los Angeles o rok neskôr. Treba zdôrazniť, že výkony dosahované v Košiciach mali vždy punc hodnovernosti, keďže od roku 1924 bola trať každý rok vymeriavaná presne podľa regúl a to na dnes už všeobecne známych 42.195 km. Nebola to až taká samozrejmosť, keďže ešte v roku 1956 sa napríklad v Bostone bežalo na trati dlhej 40.6 km.

    Ani útrapy vojny maratón nezastavili a kontinuita ostala zachovaná. Snehová nádielka v roku 1946 akoby predznamenala, že začína éra Severanov. Tí z Nórska, Švédska, či Fínska vyhrali od onej snehovej nádielky do roku 1956 celkom až 8krát, keď v poslednom zmienenom roku triumfoval Švéd Thomas Nillson v novom traťovom rekorde 2:22:06.

    V Škandinávii mal v tom období košický maratón úžasné renomé. „Nech nám Boston prepáči, ale najväčšie maratónske súboje sveta sa odohrávajú v Košiciach,“ napísal denník Göteborgs Posten. A šéf švédskej výpravy Bertil Hoonk vyhlásil: „Keby som mohol, košický maratón vyhlásim za oficiálne majstrovstvá Európy – neoficiálnymi sú už dnes.“

    Veľký posun traťového rekordu dosiahol v roku 1959 Rus Segej Popov, ktorý nielenže zvíťazil časom 2:17:45 ale na konci roka mu vďaka tomuto výkonu patrila i prvá priečka vo svetových maratónskych rebríčkoch. Ešte v jednom parametri boli Košice svetovou jednotkou a to v počte účastníkov. Dnes sa to pri masových maratónoch zdá úsmevné, ale v rokoch 1946 a 1947 dobehlo v Košiciach v porovnaní s ostatným svetom najviac bežcov do cieľa – zhodne 74.

    V roku 1960 dostali Košice svoj umelecký symbol. Bronzovú, 3,5 metra vysokú sochu maratónca, pod ktorou môžu všetci obdivovať mená víťazov. Už o rok pribudlo meno z najväčších. Prišiel, videl, zvíťazil. Reč je o Abebe Bikilovi, olympijskom víťazovi z Ríma a neskôr i Tokia. V meste vtedy nežilo ani 80.000 obyvateľov, no pri dobehu sa ich na štadióne tiesnilo temer 30.000 a ďalšie tisícky bohato lemovali trať.

    Nasledovali maratóny ozdobené ďalšími zvučnými menami. Svetový rekordér Američan Leonard Edelen vyhral v roku 1963 a na štarte sa postupne striedali skvelí bežci Veľkej Británie a Comonwealthu ako Bill Adcocks, John Farrington, Derek Clayton, či Ron Hill.

    Bežať v Košiciach znamenalo splniť pomerne náročný kvalifikačný limit. Ten sa stal minulosťou až v roku 1980, keď sa maratón v Košiciach otvoril aj ženám. Na dlhé roky ho ovládla Nemka Christa Vahlensieck. Už v roku 1977 utvorila v Berlíne svetový rekord 2:34:48, aby v rokoch 1981 – 1988 zvíťazila v Košiciach celkovo 5krát. O víťazstvo sa opakovane pokúšal a jej krajan, dvojnásobný olympijský víťaz Waldemar Cierpinski, no ani jeden z piatich štartov mu na to nestačil. V Košiciach svoju maratónsku kariéru otvoril debutom v roku 1974 i zavŕšil posledným štartom v roku 1985.

    Veľkú zmenu priniesol rok 1989. Necelé dva mesiace pred nežnou revolúciou akoby maratón už predznamenal aj spoločenské zmeny. Tradičná trať do Sene a späť, prvýkrát vítajúca bežcov v roku 1926, bola nahradená mestským okruhom. Ten pritiahol pozornosť celého sveta v roku 1997, keď sa v Košiciach konali Majstrovstvá sveta v polmaratóne IAAF. Padali rekordy, keď traja muži dobehli v čase pod 60 minút. Preteky ovládla Keňa a tituly si odniesli Shem Kororia a Tegla Loroupe.

    Už o dva roky neskôr, v roku 1999, získali Košice ďalšiu poctu. Hostili 12. svetový kongres AIMS a tak dostali možnosť prezentovať svoju bohatú maratónsku históriu a organizačné schopnosti opäť. Už vtedy, ale i mnohokrát neskôr bolo deklarované, že Košice sú miestom, kde sa organizuje kontinuálne najstarší maratón v Európe. A vo svete má bohatšiu tradíciu len Boston. Pozorným štatistikom neušlo, že oba tieto maratóny majú i dvoch spoločných víťazov. Sú to Švéd Karl Leanderson (Boston 1949,Košice 1948 a 1950) a Belgičan Aurele Vandenriessche (Boston 1963 a 1964, Košice 1965).

    Posledným historickým míľnikom bol zatiaľ rok 2014, v ktorom si maratón v Košiciach pripomenul 90. výročie od svojho vzniku a okrem množstva významných hostí sa do zástupu gratulantov postavilo i 10.200 bežcov z celého sveta.