Príbeh košickej sochy maratónca

Na Námestí Maratónu mieru pred budovou Východoslovenského múzea stojí jedna z najvýraznejších dominánt mesta – Posol víťazstva. Monumentálne dielo akademického sochára Arpáda Račka bolo odhalené v roku 1959 pri príležitosti 30. ročníka Medzinárodného maratónu mieru a odvtedy patrí k najznámejším symbolom Košíc.

Bronzová plastika vysoká približne 3,2 metra zobrazuje bežca v pohybe a svojím dynamickým stvárnením vyjadruje energiu, odhodlanie a vytrvalosť. Súčasne pripomína výnimočné postavenie Košíc ako domova najstaršieho maratónu v Európe, organizovaného nepretržite od roku 1924.

Autor sa pri tvorbe inšpiroval antickou legendou o gréckom poslovi Pheidippidovi, ktorý po bitke pri Maratóne priniesol do Atén správu o víťazstve Grékov nad Peržanmi. S týmto príbehom sa spája aj slávny výrok NENIKHKAMEN (Nenikékamen) – „Zvíťazili sme“, ktorý je súčasťou pamätníka.

Na podstavci sú zároveň zaznamenané mená víťazov jednotlivých ročníkov Medzinárodného maratónu mieru. Vďaka tomu sa socha stala nielen umeleckým dielom, ale aj jedinečnou kronikou najúspešnejších bežcov, ktorí počas desaťročí formovali históriu podujatia.

Posol víťazstva je tradičným miestom slávnostných aktov a neodmysliteľnou súčasťou maratónskeho diania. Pre účastníkov i návštevníkov predstavuje prirodzený orientačný bod a jedno z miest, kde možno najlepšie pocítiť atmosféru podujatia.

Jeho podoba sa postupne stala inšpiráciou pre množstvo ďalších diel a predmetov spojených s košickým maratónom – od pamätných mincí a odznakov až po výtvarné spracovania rôzneho druhu. Štylizovaný motív sochy sa zároveň stal základom vizuálnej identity a loga Medzinárodného maratónu mieru.

Záujemcovia o históriu podujatia môžu zmenšenú repliku diela vidieť aj v Múzeu košického maratónu v MarathonPointe, kde je súčasťou expozície mapujúcej takmer storočnú tradíciu košického maratónu.

Chcete spoznať detaily príbehu tejto košickej ikony?

Pomôžu nám slová autorov knihy „MMM – 90 rokov v príbehoch, faktoch a číslach“ z roku 2014…

Na bronz nebolo času

Onedlho mu pán času nakreslí imaginárnou ceruzkou na chrbát už šiesty krížik, a stále je to svetový unikát. Nie je veľa miest na tejto planéte, kde sa beží maratón, a je ich už požehnane, ktoré sa pýšia sochárskym spracovaním tejto témy. Košice sa pýšia od roku 1960 originálnym symbolom kráľovskej atletickej disciplíny, z bronzu odliatym maratóncom.

Myšlienka sa zrodila v hlave otca košického maratónu Vojtecha Bukovského, realizáciu dostal na starosť vtedy začínajúci výtvarník Arpád Račko. „Bola to veru veľmi ťažká úloha, výzva a zároveň pocta,“ spomína dnes už 84-ročný majster Račko. „Mohol som to riešiť všelijako. Sprvoti mi napadlo, urob unaveného bežca, ako dobieha do cieľa s vencom na krku.“ Radcov, ako by mala socha vyzerať, koho by mala zobrazovať, bolo veľa. „Ja som to však odmietol, lebo som nechcel postaviť pamätník konkrétnemu športovcovi, mojím cieľom bolo hľadať symbol maratónu, urobiť sochu, ktorá evokuje niečo viac ako športový výkon či disciplínu.“ Inšpiráciou mu bola stará povesť o gréckom vojakovi Feidipidovi, ktorý dobehol zvestovať Aténčanom víťazstvo nad Peržanmi na Maratónskom poli. „A rozhodol som sa urobiť posla víťazstva, aby odzrkadľoval pocity každého bežca, každého maratónca, ktorý tým, že dobehne do cieľa, zvíťazí sám nad sebou.“

Predstava bola pekná, ale… „Vytvoril som asi tucet skíc a na každej bol maratónec v tričku a trenírkach, čo sa mi príliš nepozdávalo.“ Vtedy si spomenul na profesora Štursu a jeho sochu Ranený. „On robil svoj pomník podľa fotografie, na ktorej bol vyčerpaný, skrvavený, zúfalý vojak v plnej poľnej a plnej zbroji, umierajúci na ostnatých drôtoch. On toho vojaka vyzliekol. Aj môj maratónec bol predsa vojak, a tak ako bolo zbytočné brnenie na Štursovom vojakovi, tak bolo zbytočné aj tričko a trenírky na mojom maratóncovi. Rozhodol som sa, že bude nahý, iba s ratolesťou víťazstva v ruke.“ To bolo protestov: „A peňeži na gače už nebuli?!“ Ctihodným občanom mesta tento „nudista“ na významnom verejnom mieste nebol vôbec po vôli. „Vyčítal mi to aj známy košický sochár Vojtech Löffler. „Kto to kedy videl vystaviť holého chlapa na námestí.“

Argumenty, že aj Michelangelov Dávid stojí holý a na námestí, medzi viacerými Košičanmi neobstáli. Iróniou osudu bolo, že Arpád Račko tvoril svojho maratónca v ateliéri Vojtecha Löfflera, ktorého tak rozčúlil. „Dohodli sme sa, že hlinu, s ktorou budem pracovať, mu potom nechám ako nájomné za tú stodolu.“ Termín, ktorý mu dali na vytvorenie sochy maratónca, bol však „neľudský“. „Jednoducho, nedalo sa to stihnúť, aby som ju odlial do bronzu do termínu, keď mala byť odhalená – v nedeľu pred štartom maratónu v roku 1960. Našiel som však riešenie.“ Socha stála na mieste už v predvečer jej odhalenia. A nikto nespoznal, že to nie je bronzový originál. Pomohol mu istý pán Novák, štukatér z pražskej Akadémie výtvarných umení. „Spolu sme z hlinenej predlohy stiahli sadrovú formu, z ktorej sme odliali sadrovú sochu a napatinovali sme ju bronzom, zatiaľ čo originál sochy, na ktorej som ešte pracoval a upravoval detaily, zostal v hline. Plánovali sme, že keď dostaneme sochu do konečnej bronzovej podoby, jednej tichej a tmavej noci ju nenápadne vymeníme.“ Výber miesta, kde mala socha maratónca stáť, nebol náhodný. „Chceli sme, aby ju bolo vidieť z celej Komenského ulice, odkiaľ pribiehali maratónci. A urobili sme veľmi dobre, že sme zvolili toto námestíčko.“

Maratónsky sadrový náhradník bol pripravený, ale Arpád Račko ani tak nemal pred jeho odhalením pokojný spánok. „Košice sú známe silným vetrom, a keďže ten maratónec stál na jednej nohe, bál som sa, či ukotvenie pána Nováka vydrží, keď zafúka. Aj keď mi povedal – neblbni, nerobil som to prvýkrát, bude to dobré – neveril som mu. Keď odišiel späť do Prahy, vzal som tenký drôt a na oboch stranách nohy maratónca som odrezal kúsky sadry a o železnú rúru kostry som privaril dva hrubé rámy, ktoré som ukotvil v podstavci. Potom som všetko opäť zasadroval a napatinoval bronzom, aby nikto nič
nezbadal. Až tak som mal istotu, že vietor, nech je aký chce silný, sochu nezvalí, lebo keby sa tak stalo, rozbila by sa na márne kúsky. Bol by z toho trapas, keby ľudia zistili, že socha je gypsová a nie z bronzu.“

Vietor však nebol jedinou hrozbou, že slávnostná ceremónia môže zle vypáliť. „V sobotu sme zabalili nášho maratónca do hodvábnej plachty, ktorú mal z neho v nedeľu pred štartom maratónu strhnúť predseda Mestského národného výboru Ján Minarčík. Večer som sa bol na sochu ešte pozrieť, a aj keď začalo pršať, všetko bolo v poriadku. Sadre ani patine dážď nemohol uškodiť.“ Lenže mokrý hodváb sa cez noc prilepil soche na čelo, a aj keď sa mestský papaláš snažil, ako mohol, za šnúru, ktorá mala plachtu povoliť, ťahal márne. Prestať však nemienil. „Stál som na druhej strane ulice, a keď som videl, ako sa socha kymáca, prerážal som ten dav ľudí kričiac, aby prestal. Len si to predstavte. Keby tá tri metre vysoká a dva metráky vážiaca plastika spadla na pionierov a blízko stojacich ľudí…“ Celú situáciu zachránil známy košický športový reportér Vladimír Martinček, ktorý skočil do susedného múzea, našiel tam dlhú drevenú latku, plachtu nadvihol, a keď sa zviezla na zem a maratónsky novorodenec uzrel svetlo sveta, všetci si vydýchli. Zostávalo vyriešiť už iba jediný problém – ako ho nenápadne vymeniť za bronzového. „Nejaký čas, kým dorazil bronz z Prahy, tam sadrová socha musela vydržať. Našťastie, nikto nič nezbadal, ani keď sme ju potom jednej tmavej noci nenápadne a bez veľkej parády vymenili.“ A bronz, i keď v oveľa menšom množstve, socha potrebuje dodnes. Z neho majster Račko odlieva každý rok písmená a z písmen mená. Mená víťazov, ktoré sú na pylóne pod sochou maratónca navždy zvečnené.