Príbehy maratónskeho storočia

Bolo leto roku 1924 keď Vojtech Braun Bukovský, košický športový nadšenec, organizátor i novinár v jednej osobe navštívil olympijské hry v Paríži. Nadšenie s akým sa vrátil domov sa pretavilo do rozhodnutia zorganizovať maratónsky beh, keďže práve táto disciplína ho v Paríži najviac očarila. Uplynulo iba pár týždňov a 28. októbra, v deň 6. výročia vzniku Československa, sa 8 odvážlivcov postavilo na štart pod zrúcaninou Turnianskeho hradu, aby sa vydali smerom do Košíc, v ústrety vtedy ešte netušenému dobrodružstvu. Prvý víťaz, domáci bežec Karol Halla, sa o obhajobu prvenstva pokúšal celkom ešte 9krát no rastúca konkurencia bola proti. Už v druhom ročníku bola účasť medzinárodná a v treťom vavrínový veniec putoval na krku Paula Hempela do Nemecka. Vyslal ho klub SC Charlottenburg, ktorý dodnes existuje a ktorý stál a stále stojí pri slávnom Berlínskom maratóne.

Maratón na východe Slovenska sa rýchlo udomácnil a našiel odozvu i vo svete. Dodnes pamätným je rok 1931, keď 20 ročný argentínsky mladík Juan Carlos Zabala šokoval všetkých svojim traťovým rekordom 2:33:19. Našlo sa veľa pochybovačov, no všetci boli umlčaní Zabalovým víťazstvom na olympiáde v Los Angeles o rok neskôr. Treba zdôrazniť, že výkony dosahované v Košiciach mali vždy punc hodnovernosti, keďže od roku 1924 bola trať každý rok vymeriavaná presne podľa regúl a to na dnes už všeobecne známych 42.195 km. Nebola to až taká samozrejmosť, keďže ešte v roku 1956 sa napríklad v Bostone bežalo na trati dlhej 40.6 km.

Ani útrapy vojny maratón nezastavili a kontinuita ostala zachovaná. Snehová nádielka v roku 1946 akoby predznamenala, že začína éra Severanov. Tí z Nórska, Švédska, či Fínska vyhrali od onej snehovej nádielky do roku 1956 celkom až 8krát, keď v poslednom zmienenom roku triumfoval Švéd Thomas Nillson v novom traťovom rekorde 2:22:06.

V Škandinávii mal v tom období košický maratón úžasné renomé. „Nech nám Boston prepáči, ale najväčšie maratónske súboje sveta sa odohrávajú v Košiciach,“ napísal denník Göteborgs Posten. A šéf švédskej výpravy Bertil Hoonk vyhlásil: „Keby som mohol, košický maratón vyhlásim za oficiálne majstrovstvá Európy – neoficiálnymi sú už dnes.“

Veľký posun traťového rekordu dosiahol v roku 1959 Rus Segej Popov, ktorý nielenže zvíťazil časom 2:17:45 ale na konci roka mu vďaka tomuto výkonu patrila i prvá priečka vo svetových maratónskych rebríčkoch. Ešte v jednom parametri boli Košice svetovou jednotkou a to v počte účastníkov. Dnes sa to pri masových maratónoch zdá úsmevné, ale v rokoch 1946 a 1947 dobehlo v Košiciach v porovnaní s ostatným svetom najviac bežcov do cieľa – zhodne 74.

V roku 1960 dostali Košice svoj umelecký symbol. Bronzovú, 3,5 metra vysokú sochu maratónca, pod ktorou môžu všetci obdivovať mená víťazov. Už o rok pribudlo meno z najväčších. Prišiel, videl, zvíťazil. Reč je o Abebe Bikilovi, olympijskom víťazovi z Ríma a neskôr i Tokia. V meste vtedy nežilo ani 80.000 obyvateľov, no pri dobehu sa ich na štadióne tiesnilo temer 30.000 a ďalšie tisícky bohato lemovali trať.

Nasledovali maratóny ozdobené ďalšími zvučnými menami. Svetový rekordér Američan Leonard Edelen vyhral v roku 1963 a na štarte sa postupne striedali skvelí bežci Veľkej Británie a Comonwealthu ako Bill Adcocks, John Farrington, Derek Clayton, či Ron Hill.

Bežať v Košiciach znamenalo splniť pomerne náročný kvalifikačný limit. Ten sa stal minulosťou až v roku 1980, keď sa maratón v Košiciach otvoril aj ženám. Na dlhé roky ho ovládla Nemka Christa Vahlensieck. Už v roku 1977 utvorila v Berlíne svetový rekord 2:34:48, aby v rokoch 1981 – 1988 zvíťazila v Košiciach celkovo 5krát. O víťazstvo sa opakovane pokúšal a jej krajan, dvojnásobný olympijský víťaz Waldemar Cierpinski, no ani jeden z piatich štartov mu na to nestačil. V Košiciach svoju maratónsku kariéru otvoril debutom v roku 1974 i zavŕšil posledným štartom v roku 1985.

Veľkú zmenu priniesol rok 1989. Necelé dva mesiace pred nežnou revolúciou akoby maratón už predznamenal aj spoločenské zmeny. Tradičná trať do Sene a späť, prvýkrát vítajúca bežcov v roku 1926, bola nahradená mestským okruhom. Ten pritiahol pozornosť celého sveta v roku 1997, keď sa v Košiciach konali Majstrovstvá sveta v polmaratóne IAAF. Padali rekordy, keď traja muži dobehli v čase pod 60 minút. Preteky ovládla Keňa a tituly si odniesli Shem Kororia a Tegla Loroupe.

Už o dva roky neskôr, v roku 1999, získali Košice ďalšiu poctu. Hostili 12. svetový kongres AIMS a tak dostali možnosť prezentovať svoju bohatú maratónsku históriu a organizačné schopnosti opäť. Už vtedy, ale i mnohokrát neskôr bolo deklarované, že Košice sú miestom, kde sa organizuje kontinuálne najstarší maratón v Európe. A vo svete má bohatšiu tradíciu len Boston. Pozorným štatistikom neušlo, že oba tieto maratóny majú i dvoch spoločných víťazov. Sú to Švéd Karl Leanderson (Boston 1949,Košice 1948 a 1950) a Belgičan Aurele Vandenriessche (Boston 1963 a 1964, Košice 1965).

Posledným historickým míľnikom bol zatiaľ rok 2014, v ktorom si maratón v Košiciach pripomenul 90. výročie od svojho vzniku a okrem množstva významných hostí sa do zástupu gratulantov postavilo i 10.200 bežcov z celého sveta.